Bol raz na svete chlapík, čo si celý deň vytriasal z vlasov chrobáky. Hoci lekár mu povedal, že vo vlasoch nijaké chrobáky nemá. Potom sa na osem hodín postavil pod sprchu, stál tam hodinu za hodinou a trpel, lebo chrobáky mu spôsobovali bolesť. Potom spod sprchy vyšiel, poutieral sa, a ešte vždy mal vo vlasoch chrobáky; v skutočnosti mal chrobáky po celom tele. A o mesiac mal chrobáky aj v pľúcach. A keďže nemal nič iné na práci, ani premýšľať nebolo o čom. začal skúmať životný cyklus chrobákov; pomáhala mu pri tom Britannica. Pokúšal sa zistiť, čo za chrobáky to vlastne sú. Už mu zaplavili celý dom. Dočítal sa o množstve rozličných druhov, až napokon uvidel chrobáky aj vonku za dverami. Napokon dospel k názoru, že sú to vošky. Tento záver ho tak posadol, že už ani nezáležalo na tom, čo mu povedia ľudia... nestál dokonca ani o tvrdenie, že vošky nehryzú. Vyhovárali mu to preto, lebo nekonečné hryzenie mu pôsobilo úžasné múky. V obchode s rozličným tovarom, čo patril do siete obchodov, ktorá sa rozprestierala takmer po celej Kalifornii, si nakúpil spreje Biolit, Čierna zástava a Strážca domu. Najprv vysprejoval dom, potom aj seba. Zdalo sa mu, že Strážca domu je najúčinnejší. Pokiaľ ide o teoretickú stránku veci, v živote chrobače vypozoroval tri štádiá. V prvom sa mu chrobáky dostali na telo, aby ho nakazili. Preniesli sa naň z ľudí, ktorých nazýval chrobákonosičmi, a boli to ľudia, ktorí nechápali, akú úlohu pri prenášaní chrobákov zohrávajú. V tomto štádiu chrobáky ešte nemali čeľuste ani hryzadlá (tento termín sa naučil, keď celé týždne vedecky bádal, čo bolo veľmi nezvyčajné zamestnanie pre chlapíka, ktorý pracoval v malej autoopravovni, kde dával do poriadku prasknuté valce). Chrobákonosiči teda necítili nič, celkom nič. Sedával v najodľahlejšom kúte obývačky a pozoroval rozmanitých chrobákonosičov, ako vchádzajú dnu - väčšinu z tamtých ľudí ihneď spoznal, ale niektorí... a videl, že sú celí pokrytí voškami, pravda, ešte v štádiu, keď nehryzú. Čudne sa pritom sám pre seba usmieval, lebo vedel, že chrobáky toho človeka využívajú, a jeho to nijako netrápi. - Prečo sa tak usmievaš, Jerry? - spytovali sa ho. Ale on sa iba usmieval. V nasledujúcom štádiu narástli chrobákom krídla alebo čosi podobné, ale v skutočnosti to neboli ozajstné krídla; tak či onak to však boli výrastky, ktoré im pomáhali rojiť sa; lebo neskôr sa vošky sťahovali a šírili - najmä smerom k nemu. V takej chvíli ich bol plný vzduch; v obývačke, ba v celom dome sa zotmelo. V tomto štádiu sa usiloval nenadýchať sa ich. Najväčšmi mu však bolo ľúto vlastného psa, lebo videl, ako mu chrobáky pristávajú a usalašujú sa na celom tele, a cítil, ako prenikajú do psích pľúc, akoby boli jeho vlastné. Možno- tak mu to aspoň navrávala jeho výrazná schopnosť - pes trpí tak, ako trpel on sám. Má dať psa preč, aby sa mu uľavilo? Rozhodol sa, že tak neurobí: pes bol už nenapraviteľné nakazený a kam by sa pohol, rozniesol by chrobáky. Kedy-tedy zaliezol pod sprchu aj so psom a pokúšal sa psa dočista vydrhnúť. Ale nemal s ním o nič väčší úspech ako so sebou. Bolelo ho, ked videl, ako pes trpí; ani na chvíľu nepoľavil v úsilí pomôcť mu. Istým spôsobom to bolo to najhoršie -utrpenie zvieraťa, ktoré sa nevedelo ani len posťažovať. - Čo, doriti, ustavične robíš pod sprchou aj s tým posratým psom? - spýtal sa ho kamarát Charles Freck, keď ho raz tak našiel. - Pokúšam sa mu odsprchovať vošky, - povedal Jerry. Vybral Maxa, tak sa pes volal, spod sprchy a dal sa ho drhnúť uterákom. Ohúrený Charles Freck sa prizeral, ako Jerry nalieva na psiu srsť detský olej a zasýpa ju zásypom. V celom dome sa hromadili a povaľovali spreje proti hmyzu, fľaštičky od zásypov a detských olejov a prípravkov na pokožku - väčšina z nich bola prázdna; Jerry vyminul za deň aj niekoľko sprejov a fľaštičiek. - Ja tu nevidím nijaké vošky, - namietol Charles. - Čo je to voška? - Môže ťa aj zabiť, - Môže ťa aj zabiť, - povedal Jerry. - Taká je voška. Mám ich vo vlasoch, na pokožke aj v pľúcach a bolesť, čo mi spôsobujú, je neznesiteľná - budem sa musieť pobrať do nemocnice. - Ako to, že ja ich nevidím? Jerry odložil psa, zakrúteného do uteráka, a kľakol si na dokrkvaný koberček. - Jednu ti ukážem, - povedal. Koberček bol celý pokrytý voškami; vyskakovali na všetky strany, skákali hore-dolu, niektoré vyššie ako ostatné. Vyhľadal jednu mimoriadne veľkú vošku, pamätajúc, aké problémy robí ľudom uvidieť ich. - Prines mi nejakú fľašku alebo nádobku. - povedal, - je pod výlevkou. Dáme na ňu viečko alebo pokrievku, potom si ju budem môcť vziať so sebou, ked pôjdem k lekárovi; ten ju už zanalyzuje. Charles Freck mu priniesol prázdnu nádobku od majonézy. Jerry chvíľu snoril, až sa napokon vrhol na jednu vošku a vyskočil pritom do vzduchu, prinajmenej meter dvadsať. Voška bola veľká - skoro trojcentimetrová. Chytil ju, doniesol k nádobke, opatrne ju pustil dnu a zakrútil viečko. Potom nádobku triumfál-ne zodvihol. - Vidíš? - spýtal sa. - Uhm, - pripustil Charles Freck a oči sa mu rozšírili, ako úpenlivo pozoroval obsah nádobky. - Aká veľká! Fíha! - Pomôž mi nájsť ďalšie, nech doktor vidí! - požiadal ho Jerry a znova sa skrčil nad koberček. Nádobku položil vedľa seba. - Dobre. - súhlasil Charles Freck. O tri hodiny mali tri nádobky plné chrobákov. Charles, hoci nováčik, našiel niekoľko obrovských exemplárov. Bolo poludnie, jún roku 1994. V Kalifornii, na neveľkom pozemku plnom lacných, ale trvanlivých domov z plastov, odkiaľ sa už dávno odsťahovali všetci, čo nechceli mať nič spoločné s drogami. Jerry už dávno zastriekal okná farbou, aby sa dnu nedostalo svetlo; izbu osvetľovala iba stojacia lampa, do ktorej zakrútil niekoľko bodových svietidiel; svietili deň aj noc, len aby ani jeho, ani kamarátov nerušil čas. Páčilo sa mu to; páčilo sa mu, že sa zbavil času. Mohol sa tak sústrediť na dôležité veci a nič ho nerušilo. Ako napríklad: dvaja chlapi kľačiaci na dokrkvanom koberčeku, hľadajúci chrobáka za chrobákom a ukladajúci ich do jednej nádobky za druhou. - Čo za ne dostaneme? - spýtal sa Charles Freck o chvíľu. - Myslím to tak, či nám doktor nepoukáže nejakú prémiu alebo dačo podobné. Alebo či nám nedá nejakú cenu. Alebo či nám nedá priamo prachy. - Rád pomôžem pri zdokonaľovaní liečebných metód, - povedal Jerry. Bolesť, hoci nikdy ani na chvíľu neustúpila, sa stala neznesiteľnou; ešte si na ňu nenavykol a vedel, že si na ňu nikdy nenavykne. Nutkanie, túžba znova sa osprchovať ho celkom premohla. - Hej, človeče, - vyhŕklo z neho, ako vstával z dlážky, - ukladaj ich dalej do nádobiek, ja sa zatiaľ osprchujem. -Zamieril do kúpeľne. - Fajn, - povedal Charles a dlhé nohy sa mu pohojdali v kolenách, ako kráčal k nádobke, obe dlane zovreté. Ako bývalý veterán si ešte vždy dobre ovládal svaly; uložil vošky do nádobky. Ale potom sa zrazu ozval: - Hej, Jerry, táto chrobač ma nejako ľaká. Mne sa to tu nejako nepáči. - Vstal. - Zbabelý bastard! - zahulákal Jerry, vzdychajúc od bolesti, na krok od kúpeľne. - Nemohol by si... - Musím sa osprchovať! - Tresol dverami a skrútol kohútiky na sprche. Začala prúdiť voda. - Bojím sa, - ozval sa tlmený hlas Charlesa Frecka, hoci bolo zrejmé, že kričí. - Tak sa poser, - zavolal mu Jerry naspäť a stal si pod sprchu. Načo, doriti, sú dobrí kamaráti? spýtal sa sám seba trpko. Na nič, na nič! Na posraté nič! - Hryzú tie potvory? - kričal Charles Freck priamo pri dverách. - Áno, hryzú! - odpovedal Jerry a drhol si šampónom vlasy. - Myslel som si. - Ticho. - Umyjem si ruky, zmyjem ich zo seba a počkám ťa, hej? Zbabelec, pomyslel si Jerry s trpkosťou a hnevom. Neodpovedal; dalej sa umýval. Ten bastard nebol hoden, aby mu odpove-dal ... Nestaral sa viac o Charlesa Frecka, sústredil sa len na seba. Na svoje životne naliehavé, strašné a neodkladné potreby. Všet-ko ostatné počká. Nebolo času, nebol čas; také veci nemožno odkladať. Všetko ostatné je druhoradé.

Stahujte tu:

Philip K. Dick - Temný obraz